V prípade, že na účet povinného je pripísaná suma, finančný ústav je povinný tieto finančné prostriedky blokovať do výšky vymáhanej sumy, a následne po vydaní exekučných príkazov tieto prostriedky previesť na účet určený v exekučnom príkaze. Samotný prevod prostriedkov z účtov povinného má v kompetencií finančný ústav.
Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcii odpísaním z účtu v banke nepodliehajú prostriedky na účte do výšky 99,58 eur a a prostriedky, ktoré sú výslovným vyhlásením povinného určené na výplatu miezd jeho zamestnancov na výplatné obdobie najbližšie dňu, keď bol banke doručený príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Ak má povinný viac účtov, exekúcii nepodliehajú prostriedky na účte do výšky 99,58 eura len na jednom z nich.
V zmysle § 104 ods. 2 Exekučného poriadku ak má povinný zasielanú mzdu alebo iné príjmy na účet v banke, exekúcii odpísaním z účtu v banke nepodliehajú ani prostriedky do výšky sumy, ktorá sa podľa zákona nesmie povinnému zraziť z mesačnej mzdy alebo z iných príjmov, a to od momentu, keď táto skutočnosť bola banke oznámená. Povinný na žiadosť banky oznámi výšku tejto sumy. Ak exekútor nesúhlasí s výškou sumy, ktorú uviedol povinný, pre banku je rozhodujúca výška sumy, ktorú označil exekútor.
Žiadne iné prostriedky zákon z exekúcie nevylučuje, preto aj omylom poslané peniaze na účet povinného banka pošle na účet súdneho exekútora, ktorý po odpočítaní príslušnej časti trov exekúcie zašle takto vymožené prostriedky oprávnenému. Tretej osobe, ktorá na účet povinného omylom poslala peniaze, vzniká právo proti povinnému na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Predmetom exekúcie nie sú konkrétne finančné prostriedky, ale nárok povinného (pohľadávka) na výplatu finančných prostriedkov z účtu v banke, ktoré prostriedky sa na účte povinného nachádzali a to bez ohľadu na ich pôvod. Uvedené finančné prostriedky sú podľa ustálenej judikatúry majetkom finančného ústavu (banky), a nie sú v majetku povinného a povinnosťou banky po doručení príkazu na začatie exekúcie bolo uvedené prostriedky na účte zablokovať. Nakoľko finančné prostriedky poukázané na účet povinného patrili banke, a nie tretej osobe, nemôže sa neskorší nadobúdateľ týchto prostriedkov (oprávnený) obohatiť na úkor sťažovateľa. Medzi treťou osobou a oprávneným totiž nevznikol a neexistuje žiaden právny vzťah.
Banka posiela na účet oprávneného de iure svoje peniaze a nie peniaze tretej osoby, či peniaze povinného a teda jediný právny vzťah, ktorý existuje medzi oprávneným a ostatnými uvedenými osobami, je vzťah oprávneného a banky. Medzi oprávneným a treťou osobou teda preukázateľne žiaden právny vzťah nikdy nevznikol. Banka správne a v súlade so zákonom použije peňažné prostriedky na účte povinného tak, ako jej ukladá doručený exekučný príkaz a splní svoj záväzok (pohľadávku povinného) voči povinnému vyplatiť mu pohľadávku z účtu v banke, a to modifikovane doručeným exekučným príkazom, t.j. vyplatením na účet oprávneného v časti pohľadávky a na účet súdneho exekútora v časti trov exekúcie.
V prípade, že tretia osoba tvrdí, že na blokovaný účet povinného zaslala prostriedky bez právneho dôvodu, zakladá to jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti povinnému, nakoľko medzi treťou osobou a oprávneným nedošlo ku vzniku žiadneho právneho vzťahu a banka aj súdny exekútor postupovali v súlade so zákonom. Nárok na bezdôvodne obohatenie má tretia osoba iba proti osobe, ktorej poslala peniaze na účet omylom, teda proti povinnému. Následné použitie takto pripísaných prostriedkov na účet povinného už nemá žiaden vplyv na zodpovednostný vzťah povinného voči sťažovateľovi a nemôže založiť zodpovednosť tretích osôb za omyl sťažovateľa. V opačnom prípade by došlo k nekonečnému reťazeniu subjektov zodpovedných za bezdôvodné obohatenie v podstate pri každej ďalšej úhrade voči každému ďalšiemu subjektu.
Súdny exekútor k uvedenému cituje názor veľkého senátu obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky uvedeného v Rozsudku sp.zn. 35 Odo 801/2002 zo dňa 10.11.2004:
„Peněžní prostředky na účtu vedeném peněžním ústavem na základě smlouvy o běžném účtu nebo na základě smlouvy o vkladovém účtu z tohoto pohledu nejsou v majetku majitele účtu, v jehož prospěch byl tento účet zřízen, nýbrž v majetku peněžního ústavu. Z toho vyplývá, že částka 34 961,75 USD poukázaná z účtu společnosti E. finančnímu úřadu, nebyla v majetku této společnosti, nýbrž v majetku banky C., a.s., vůči níž měl E. pohledávku z účtu. Takto nemohly být při daňové exekuci prováděné přikázáním pohledávky z účtu povinného vedeného u peněžního ústavu převedeny, byť omylem, finanční prostředky z majetku žalobce. Oprávnění majitele účtu, spočívající v tom, aby na základě jeho příkazu byly vyplaceny peněžní prostředky z účtu u peněžního ústavu, totiž představuje – jak výše uvedeno – pouze pohledávku z účtu u peněžního ústavu. Jinak řečeno, nejde o „věc“, nýbrž o „nárok majitele účtu na výplatu peněžních prostředků z tohoto účtu“ (pohledávku z účtu) při splnění sjednaných podmínek.
Pokud tedy finanční úřad při provádění exekuce vůči daňovému dlužníku postihl peněžní prostředky na účtu E., jež byly předtím na tento účet připsány omylem z účtu žalobce, postupoval v souladu s občanským soudním řádem a v důsledku jeho postupu se žalovaná na úkor žalobce bezdůvodně neobohatila.“